Cestou necestou aneb výlet do Bratislavy

Trošku teplejšie počasie a viac voľna treba využiť VŽDY keď je možnosť! A ešte k tomu, keď sú vlaky pre študentov zdarma? No nechoď na trip! Haha, jasné že sme šli, a rovno na druhý koniec republiky. Dve Košičanky osamotené v Bratislave – to nemohlo dopadnúť inak ako na výbornú.

Obe sme zástancami toho, že predsudky sú pre slabých a tí silní si spravia vlastný názor. A tak sme 

šli na stanicu, ráno „kúpili“ lístky a v noci už cestovali cestou necestou za vlastným názorom.  Čo sa týka tých vlakov zadarmo, čítali sme viacero diskusií a neboli dobré ohlasy, ale za seba môžeme povedať že je to úplne bez problému. Áno, je pravda, že je len obmedzený počet lístkov na vlak, za ktoré sa neplatí , a preto ak sa rozhodnete cestovať na poslednú chvíľu, môže sa stať že lístky už nebudú (ako sa to stalo nám cestou späť, ale o tom potom) , ale inak je to fajn. Dokonca ani tie vlaky nie sú extra preplnené, ako viacero ľudí písalo – v kupéčku sme boli samé a tak sme sa aj dobre vyspinkali :) Počasie vyšlo super a tak sa nám hneď ráno v BA začalo perfektne. 

Raňajky, káva (povinná dávka energie) a let´s gooooooooo!  Na začiatku sme toho chceli trošku vidieť, pokiaľ sme sa vrhli na nákupy ( ako správne ženy), a tak sme šli najprv výletikovať.  Či chcete, či nie, Bratislava má svoje čaro. A my sme ho našli.

Výľhad z hradu

Zhodli sme sa na jednom – nie je nad prechádzku popri Dunaji. Vieme, že pre tých, ktorí tam žijú je to klasika, ale my v Košiciach niečo podobné síce máme, ale nie až v takom „štýle“.A preto sme len tak, prechádzaním pri vode a užívaním si počasia a chvíľky voľna strávili hodiny. Ďalšia zastávka bola Bratislavský hrad, ktorý ma pre výhľad u nás +. Trošku fotiek, trošku viac fotiek..však to poznáte...a šlo sa nakupovaaaaaaaaať.

Tu sa nám potvrdilo to, že je vždy lepšie si spraviť vlastný názor a nepočúvať väčšinu. O bratislavčanoch sa vraví, že sú arogantní a nie dva krát najmilší ľudia, ale my sme sa stretli s pravým opakom. Ak sme potrebovali pomoc neodmietli, a bolo jedno či šlo o slovnú radu alebo o ochotu predavačiek v obchodných centrách. A dokonca to spravili aj s úsmevom, čo sa v dnešnej dobe cení J.  Nakupovanie – obed – nakupovanie – večera – nakupovanie. Medzi tým pár káv, desiatky výbuchov smiechu a bol večer. A tu sa dostávame k prvému, a vlastne jedinému problému našej cesty – necesty...vlak nám šiel o 4 ráno, a keďže obchody zatvárali o 9 mali sme krásnych 7 hodín bez akéhokoľvek programu. Prvý nápad, ktorý sme ale rýchlo prehodnotili bol ísť na diskotéku a tak nám neostávalo nič iné, ako improvizovať. Neviem čím to bude, ale my dve sme občas vážne ako Pat a Mat (improvizácia naša neopúšťaj nás) a tak špekulujeme, vymýšľame, veľa toho najprv pokazíme, potom to opravujeme no výsledok je vždy uznania hodný! A inak to nebolo ani s načatým večerom.

    

Mohli by sme to nechať ako nedokončený príbeh, a každý nech si podľa fantázie domyslí, ako sme skončili, ale to by nemuselo dopadnúť najlepšie...a tak pokračujeme. Opäť sme robili to, čo máme obe tak rady – prechádzali sme sa. Prechádzali sme sa len tak po meste, v celku teplý januárový večer, užívali si to , že sme niekde inde ako doma, že sme spolu, že nám nič nechýba. Jedli čokoládu, pili kávu, zas sme sa smiali, zas sa prechádzali, spievali si, rozdávali úsmevy ľuďom naokolo – proste sme sa tešili, len tak..aby nám to všetko zbehlo rýchlejšie.

Problem solved!

Keď sa ochladilo a aj nohy nám už naznačili, že od rána chodia dosť a prestali počúvať, koniec našej cesty skončil na stanici, kde sme si šli pekne-krásne počkať na vlak. Mali sme cca 5 hodín, energia už tiež nebola na najvyššej úrovni a tak sme šli do čakárne..a čo sme tam robili? no čo iné ako čakali..Vtedy nám to prišlo ako večnosť. Problém v probléme č.1 bol, že stanica sa o 1 v noci zatvára a otvárajú ju až o 4. Ale keďže dobrý ľudia ešte nevymreli a policajtovi, ktorí ľudí zo stanice vyprevádzal preč sme boli asi až príliš sympatické, nechal nás s úsmevom dnu na stanici spolu s ním. V čakárni nás zamkol, a tak sme si mohli ako pravé cestovateľky na zemi aj pospať. Najprv spala jedna, potom druhá, potom obe, potom ani jedna. Potom som sa zobudila nato, ako ma Kika fotí, potom sa ona zobudila nato, ako sa smejem z jej smiešnej polohy spánku, potom sme sa smiali obe, potom nás prišiel skontrolovať zlatý pán policajt a smial sa s nami..a potom? Potom sme šli na vlak! Konečne domov.

A aká tá cesta domov bola? Celú sme ju prespali, zobudili sme sa v Poprade na to, že nejaké malé deti vedľa v kupé riešili, ako sneží..tak sme si na 30 sekúnd užili pohľad na zasnežené Tatry a spali ďalej, až pokiaľ sme neprišli tam, kde je nám aj tak nakoniec najlepšie – domov.

Celý tento príbeh sme nakoniec len jednoducho zahrnuli do spomienok, do kolonky v srdci s názvom „tie krásne zážitky“ a vrátili sme sa do reality. Do reality plnej povinností, školy, posilky..ale aj úsmevu a radosti. Ďalšia z tých chvíľ, ktoré stáli zato.